Skvelý bubeník a pedagóg Roy Burns vyslovil názor, že učiť je umenie. Keďže ja sám mám podobný názor, rozhodol som sa v nasledujúcom článku presvedčiť o tom aj vás.
Samozrejme sú aj zlí, nevýrazní učitelia, ako aj menej talentovaní umelci. Predovšetkým chcem vyvrátiť často preferovanú tézu, že učia tí, ktorí sa neuplatnili na hudobnej scéne, teda tí, ktorí sú menej zdatní hudobníci. Stačí spomenúť niekoľko mien, ako sú Louis Belson, Joe Morello, Elvin Joe, Philly Joe Jones, Dave Weckl a hneď je jasné, že nie je to tak. Títo páni boli všetci, alebo sú aj praktizujúci pedagógovia. Aj spomenutý Roy Burns mal kapelníkov zvučných mien (Benny Goodman, Woody Herman, Lionel Hampton) a pritom jeho najväčším prínosom bola jeho pedagogická činnosť. Nemenej zavážilo aj jeho popularizačné pôsobenie, ako písanie odborných článkov a hojná účasť na takzvaných "clinics", čo sú vlastne predvádzačky bubnového umenia.
Dalo by sa namietať, že v dnešnej dobe, keď sú dostupné rôzne pomôcky ako inštruktážne knihy a audiovizuálne materiály, význam učiteľov klesá. Nie je to tak! Z vlastných skúseností viem, že dobrý učiteľ nám môže ušetriť obrovské kvantum času, ktorý sa meria na roky. Prečo objavovať už objavené? Posun v hudbe vzniká tak, že mladí hráči absorbujú do seba dovtedy nahromadené vedomosti, a to potom rozvíjajú. A práve v tej absorpcii môže dobrý učiteľ výrazne pomôcť a urýchliť ju. Podčiarkujem: dobrý učiteľ. Nasledujúc tento logický sled, keď žiak predbehne v kvalite svojho učiteľa, je to vlastne úspech toho pedagóga...
Joe Morello - patrí mu jedno z najslávnejších bicích sól z jazzovej histórie (Take Five ) - ako pedagóg je mimoriadne kritický: "Najhorší sú foteloví bubeníci, ktorí posledných štyridsať rokov nehrali v žiadnej kapele a majú 70 žiakov. Ako môžu učiť niečo, čo sami nerobia? Dobrý učiteľ musí doviesť žiaka ku kreativite, nie len mechanicky preberať inštruktážne knihy."
Tento jazzový veterán ešte dnes, v úctyhodnom veku prijíma v obmedzenom množstve žiakov. Vo svojej mladosti sa aj on sám zdokonaľoval u renomovaných učiteľov. Jeden z nich sa volal George Lawrence Stone, autor slávnej inštruktážnej knihy Stick Control. Vrcholom v Morellovej kariére bolo pôsobenie v Dave Brubeck Quartet, kde "spáchal" už spomenuté sólo v 5/4 metrume. Tu ho neskôr nahradil Alan Dawson, učiteľ z Berklee School of Music. Jeho kariéra sa vyvíjala paralelne v role hudobníka a pedagóga. Hoci hral s takými esami ako Oscar Peterson, George Shearing a Quincy Jones, spomíname ho aj ako významného pedagóga. Dawsonovým krédom bolo, že neučí bicie, ale muziku. Bol nesmierne svedomitý učiteľ, pred každým vyučovaním sa sám dokonale rozcvičil, aby svoje vedomosti dokázal maximálne odovzdať. Niekoľko mien z jeho žiakov: Steve Smith, Harvey Mason, Vinnie Colaiuta, John Robinson, Tony Williams. Posledne menovaný vyhlásil: "Alan Dawson bol jeden najlepších bubeníkov sveta."
Zvláštny fenomén je pôsobenie pedagóga Freddieho Grubera. Pre svoje metódy získal takých uznávaných bubeníkov, ako je Neal Peart, Steve Smith a Dave Weckl, čo uznajte, nie je maličkosť. Pritom v čase, keď ich začal učiť, všetci traja už boli "hotoví" bubeníci, s obrovskými úspechmi za sebou. A na podnet Grubera boli ochotní radikálne prepracovať svoju techniku.
Osoba technicky vybaveného, "vymakaného" bubeníka vôbec nezaručuje, že svoje vedomosti dokáže aj odovzdať. Bez pedagogických vlôh to určite nejde. Tak isto nie je pravidlo, že významný pedagóg musí byť aj slávny bubeník. Tu je príklad Jima Chapina, ktorý nikdy nehral so známymi muzikantmi, a predsa je vysoko vážený učiteľ. A ešte jedno meno: Sam Ulano. Tento osemdesiatjedenročný bubnový fanatik za svojho pedagogického pôsobenia napísal viac ako 2500 (!) inštruktážnych kníh (zrejme je to podnet do Guinnessovej knihy rekordov). Prednedávnom vydal publikáciu pod názvom I Love What I Do (Milujem svoju prácu), kde rozvíja svoju filozofiu bubnovania. V jednej časti radí: "Uč sa od takých, ktorí ťa dokážu niečo naučiť."
Súhlasím, že nájsť takého v našich podmienkach niekedy môže byť problém.
