Najťažšie na nájdení vlastnej cesty je, že už na nej si

Najťažšie na nájdení vlastnej cesty je, že už na n
Najťažšie na nájdení vlastnej cesty je, že už na n

Ako ladí dohromady moderný sound skupiny Dlhé diely s arzenálom Danových archaických nástrojov? Kto počul CD Šinadisk alebo In virgo, vie, že tieto protichodné artikle do seba zapadajú ako dva kusy roztrhnutej bankovky. Živá skladačka elektronických zvukov a charakteristických gitarových partov by iste zaujala aj sama o sebe, ale zmysel príťažlivej hudobnej formy spočíva hlavne v jej čistom obsahu. Kadiaľ viedli cesty tohto zdanlivo nenápadného muzikanta a čoho všetkého sa bol ochotný vzdať než našiel svoje vyváženie?

 

Gitaru som si kúpil v 13. a prvých 10 rokov som si hral pre seba, pričom som počúval veľa jazzu a etnickej muziky a len tak som si poletoval. Hral som len vlastné veci, a ak odo mňa niekto chcel, aby som zahral nejaké štandardné veci - ľudovky, pesničky k táboráku alebo Nohavicu, tak som len pokrčil plecami. Neskôr som sa snažil hrať funky (s Marekom Minárikom), divadelnú hudbu (divadlo Gunagu), rythm and blues (Silvia Josifoská a Mr. Band), jazz fusion (A. Bartošová), pop (CD 33 Richarda Mllera), alternatívnu hudbu (Ali Ibn Rachid s Ĺubom Burgrom, Dogma s Martinom Burlasom). Okrem Dlhých dielov som členom skupiny Neuropa a občas ešte spolupracujem s niekým zaujímavým (Frogski Pop, Z. Homolová). Najväčším prínosom pre to, čo hrám dnes, bolo to úvodné neverejné obdobie bez dozoru. K tomuto pocitu voľného hudobného priestoru mimo definované žánre som sa vrátil v skupine Dlhé diely. Som blázon do gitár a v Dlhých dieloch som konečne našiel využitie pre svoje atypické, staré gitary a netradičné techniky, občas si zahrám na gitaru aj sláčikom.

 

Americká epizóda

Išiel som študovať jazz do Clevelandu na Tri-C College a po príchode som zistil, že štúdium je venované americkým štandardom. Každá z hudobných komunít má takú svoju bibliu štandardov, ktorú musí každý poznať, aby mohol byť považovaný za člena komunity. Táto škola bola zameraná na výrobu džezových športovcov. Pocítil som, že to mi nie je vlastné a musím vynakladať nadmieru energie, ktorú by som mohol orientovať aj iným smerom. V Clevelande mi to nevyhovovalo, ale dobre, že som tam išiel, pretože v cudzom prostredí a s odstupom som si začal klásť otázku, kto som. Začali ku mne prichádzať slová. Vtedy som ešte nevedel, že sú to pesničky. Prvá vznikla ako školské zadanie. Okrem toho sme tam mali ďalšie predmety: sluchové cvičenia, teóriu, improvizáciu, klavír, hru v súbore. Mimo školu som si našiel aj osobného učiteľa (volal sa Michael Bay), u ktorého som absolvoval nejaké hodiny a chodil na jam nights, ktoré organizoval v miestnych kluboch.

Po návrate z Ameriky som nastúpil naspäť do kapely Mr. Band, ktorá sprevádzala Silviu Josifoskú a pri hraní R & B som v istom momente pocítil, že hrám náhradnú hudbu pre náhradné uši. Cítil som, že hrám tie správne akordy a naozajstné sóla a ľudia sa pri tom kníšu do rytmu, ale nie som to ja, kto hrá a ľudia nepočúvajú nás, ale nejakú svoju ilúziu o americkej muzike. Vyriešil som to tak, že som s tým sekol a rozhodol som sa, že idem hľadať cestu k sebe a následne k ľuďom. Obetoval som dovtedajšiu identitu adrenalínového gitaristu, ubral som plyn a hľadal pocit otvorenej krajiny, ktorý som mal v deň, keď som si kúpil prvú gitaru. O to som sa pokúsil na prvej platni Dlhých dielov September.

 

Prerod z inštrumentalistu

na pesničkára

Spočiatku to bolo bolestné. Odišiel som z kapely, v ktorej hrali moji dobrí kamaráti, prestal som hrať sóla a jazzové harmonické postupy. Stal som sa zámerne nepoužiteľný ako inštrumentálna náhradná súčiastka. Naviac som dovtedy nikdy nespieval, takže som musel hľadať výraz na vyjadrenie textov. Počúval som, ako to urobil Lou Reed, Kip Hanrahan a Ben Harper, a zároveň som vedel, že si musím nájsť vlastný spôsob. Hlavne mi záležalo, aby použitie hlasu čo najmenej prekážalo textom. So slovenčinou sa mi pracuje výborne, asi preto, že som nezačal cudzími pesničkami v angličtine alebo ich replikami, ale od začiatku som pracoval s vlastným obsahom. Veľký problém bol hrať tie moje rytmicky komplikované gitarové linky a pritom spievať - v podstate som sa nanovo učil hrať aj na gitaru.

Najťažšie na nájdení vlastnej cesty je, že už na n
Najťažšie na nájdení vlastnej cesty je, že už na n

Gitarový arzenál

Zaujímajú ma hlavne staré gitary. Každú zo svojich gitár vnímam ako konkrétnu osobnosť, ktorá má svoj príbeh. Toto potom do značnej miery rozhoduje pri jej použití. V podstate si gitary nevyhľadávam a nevyberám, skôr je to naopak - väčšina gitár z mojej zbierky si vybrala mňa. Napríklad zatiaľ posledná gitara, čo mi pribudla, je vínovo červená Jolana Tornado s Bigsby pákou, ktorá na mňa zakričala v sklade divadla Gunagu. Hrdzavá, špinavá, v dezolátnom stave, odsúdená na zánik. Dostal som ju do doživotnej opatery, vyčistil, spojazdnil elektrické zapojenie a vymenil mechaniku. Hrá ako víno a vďaka prapodivným obvodom a množstvu prepínačov z nej vychádzajú unikátne farby.

Jolana Diskant - semiakustická, rok kúpy 1967 - 20 rokov ležala u bratranca nehraná, teraz má novú mechaniku a snímače Kent Armstrong. Hlavný nástroj, ktorý používam v skupine Neuropa. Výborná na hru sláčikom, ľahká. Dokonca po odstránení krytu na zadnej doske, takmer neväzbí. Tento typ sa objavil aj vo filme Starci na chmelu.

Ibanez Joe Satriani '91 - túto gitaru som výnimočne kúpil novú. Je to konštrukčne, zvukovo i dizajnovo dokonalá gitara a jedna z mála súčasných gitár, ktorá sa stane "klasikou". Hrám na ňu zriedka, pravdepodobne preto, že je taká dokonalá a jej príbeh je zatiaľ krátky.

Migma - tak toto je kráľovná zbierky, lubová gitara s dvoma výrezmi a unikátnym tremolom. Vyrobil ju majster Frank Peter Dietrich z Erlbachu (nemecká dedina blízko českých hraníc, neďaleko Lubov u Chebu). Výrobca je známy vďaka barokovým lutnám, mandolínam a klasickým gitarám. Rok výroby sa mi nepodarilo zistiť, ale podľa konštrukcie to bude prelom 50.-60. rokov. Nástroj je violončelovej konštrukcie, dlabaná predná i zadná doska, krk z piatich kusov bez výstuhy (ktorú ani nepotrebuje), ebenový hmatník. Takže som sa o gitare zatiaľ viac nedozvedel. Kúpil som ju od Ivana Tomoviča, ktorý ju našiel v záložni olepenú tigrovanou samolepiacou tapetou.

G & L Telecaster ASAT - druhá a posledná gitara, ktorú som kúpil ako novú. Chcel som gitaru, ktorá bude hrať jednoducho a priamo - tušil som, že to bude telecaster, no a keď som chytil do rúk tento G & L, tak mi bolo jasné, že toto je ten základ. Dodatočne som zistil, že túto gitaru navrhoval Leo Fender s Georgeom Fullertonom s úmyslom vrátiť sa k ich pôvodnému ideálu elektrickej gitary z 50. rokov. G & L má hromový zvuk a neuveriteľný sustain.

Archtop Cremona Luby u Chebu/Resonet, r. v. 1965 - horná doska (smrek) aj zadná doska (flame maple) sú z masívu, po výmene mechaniky za funkčnú, doplnení archtop kobylky fishman a floating snímača Kent Armstrong sa z nej vykľula nádherná jazzová gitara. Ďalší príklad, ako sa starý nástroj dokáže odvďačiť za "záchranu". Túto gitaru používam aj ako akustickú a vďaka absolútne triezvemu zvuku je to ideálny testovací nástroj na nové pesničky: proste hrá len to, čo v nich je, bez prifarbovania.

Barytónová gitara Jolana Pedro - ďalší nástroj, ktorý sa prebral zo zúfalého stavu a dnes sa nestíham čudovať, čo z neho lezie. Bola to hádam prvá česká 6strunová basgitara zo 60. rokov, s krátkou menzúrou a ladením ako gitara, len o oktávu nižšie. Gitaru som našiel v kôlni u Miša Kaščáka, kam ju dopravil Marta. Bola v dezolátnom stave, ešte mala jednu pôvodnú hladenú basovú strunu. Po experimentovaní so strunami a ladeniami som skončil na barytónovom ladení A-D-G-C-E-A (tj. gitarové ladenie znížené o kvintu).

Jolana Alfa (el. sitar) - jeden z najvydarenejších modelov českých elektrických gitár s výborným krkom. Túto gitaru som zaujímavým spôsobom preparoval - namiesto kobylky má plochý kameň z Dunaja. Všetko to do seba zapadlo ako zázrakom. Rezonovanie strún o plochý kameň pod malým uhlom vytvára zvuk pripomínajúci sitar. Pri použití ďalšieho plochého kamienku ako trsátka je výsledok dokonalý - mäkké nasadenie tónu a následné zunenie.

Fender Resophonic FR-50 - rezofonická gitara s dreveným telom. Tento mimoriadne dobrý kus používam na nahrávkach všade tam, kde sa žiada akustický žiarivý zvuk. Ozvučenie rezofonických nástrojov na pódiu je vždy problém. Experimentovaním so snímačmi som sa dopracoval k zaujímavému zapojeniu: elektromagnetický snímač pod strunami (plochý jednocievkový zo starej Jolany) zapojený do série s kontaktným snímačom Shadow na rezonátore. Výsledok je príjemný rezofonický zvuk.

 

Sláčiková technika hry na gitaru

Pri konvenčnej hre na gitaru majú tóny výrazný nábeh (attack) a pomerne krátke doznenie (sustain). Táto zvuková charakteristika môže podvedome pôsobiť ako stereotyp. Hľadal som "prírodné" spôsoby ako dosiahnuť negitarový zvuk a použitie sláčika je jednou z možností. Nie som prvý ani posledný gitarista, čo to skúša. Pokiaľ viem, tak slák používal Jimmy Page, Apostolis Antimos (z poľských SBB), ale aj Dagmar Andrtová-Voňková alebo Maťo Tesák-Maok. Zaujímavé je, že každý z nich hral inak a použitie sláku bolo vždy veľmi hudobné.

Rady pre tých, ktorí by to chceli skúsiť:

Gitara - najlepšie "archtop" lubovka s kobylkou dosť vysoko nad telom, prípadne gitary konštrukcie Les Paul

Struny - spočiatku sú vhodnejšie hladené, neskôr, keď si vypracujete sláčikovú techniku, možno prejsť aj na "round wound" (väčšie riziko škrípania), odporúčam hrúbku 11 a viac

Sláčik - husľový sláčik vyžaduje dosť veľký tlak, preto som v poslednej dobe prešiel na hrubší, odporúčam violončelový alebo kontrabasový (so žabkou francúzskeho typu). Kolofóniou šetrím!

Snímač, skreslenie - najlepšie je začať čisto akusticky a získať "tón", potom možno experimentovať so snímačom - pozor! - snímače reagujú inak než pri konvenčnom hraní - signál je o tretinu slabší - a treba nájsť správnu polohu sláku. Mne sa osvedčilo 5 cm od kobylky, pri snímaní hmatníkovým snímačom.

Technika sláčika - základné pravidlo je dosiahnuť požadovaný zvuk pri minimálnej námahe - vtedy je technika správna. Osvedčil sa mi spomínaný ťažší sláčik (nemusí sa potom tlačiť na struny), držanie žabky kontrabasovým spôsobom, t.j. podhmatom, pričom palec sa opiera do päty žabky a prút sláčika prechádza medzi ukazovákom a prostredníkom (ten je vsunutý medzi drevo a vlasec). Takto som si zvykol a funguje to. Naviac sa správnosť tohoto držania potvrdila, keď som videl hrať Vojtěcha a Irenu Havlových na violy da gamba. Odmenou za námahu, počiatočné kŕče v pravej ruke a zaseknutý krk je unikátny zvuk vzdialene pripomínajúci saranghi a pri akordoch dokonca aj akordeón! Okrem sláčikovej techniky pravej ruky je pri jednohlasej a dvojhlasej hre dôležité tlmenie neznejúcich strún voľnými prstami ľavej ruky. Veľa šťastia!

 

Odporučenie namiesto záveru

Okrem štúdia v Amerike som mal možnosť absolvovať niekoľko hodín u Andreja Šebana, ktorý ma upozornil na zaujímavú knihu Advancing Guitarist (Napredujúci gitarista) od Micka Goodricka (vyd. Hal Leonard, 1987). Knižku som si v Amerike kúpil a je to to najlepšie, čo môžem odporučiť každému, kto sa rozhodol pre život s gitarou. Je to materiál na celý život. Okrem absolútne unikátneho prístupu k chápaniu nástroja obsahuje hromadu postrehov a rád, ktoré majú charakter psychohygieny. Človek, ktorý sa rozhodne nejakú svoju stránku zdokonaľovať (napr. hrou na gitaru), nevyhnutne narazí na sebahodnotenie, nespokojnosť so svojimi výsledkami, pochybnosti, porovnávanie s okolím a vzormi, atď. To je živná pôda pre ďalší rozvoj hudobný aj ľudský. Podľa Goodricka sa tieto dve stránky nedajú oddeliť. Na ukážku niekoľko citátov z "nehudobnej" časti knihy:

"Ak sa ti nepáči ako hráš, pokús sa zmeniť svoj postoj namiesto obsahu. Snaž sa, aby sa ti zapáčilo tvoje hranie namiesto hrania toho, čo sa ti páči. Pokiaľ dokážeš zmeniť svoj postoj, obsah sa postará sám o seba!"

"Najťažšie na nájdení tvojej "vlastnej cesty" je, že už na nej si (či sa ti to páči, lebo nie!). Je viac než pravdepodobné (bez ohľadu, či si si toho vedomý), že si z nej nikdy nezišiel. Preto je také ťažké ju nájsť."

Psáno pro časopis Muzikus