Bubenícke postrehy XVIII - dve dekády bez B. R.

Bubenícke postrehy XVIII - dve dekády bez B. R.
Bubenícke postrehy XVIII - dve dekády bez B. R.

Vždy, keď sa odhodlám napísať aktuálnu časť mojich "postrehov", vyberám si z množstva tém. Tentokrát som uprednostnil tú, ktorú som plánoval počas celého roka (aby som ako tak ostal aktuálny), spomienku na geniálneho bubeníka. Buddy Rich dohral svoj posledný virbel pred dvadsiatimi rokmi.

"Bubenícky mesiáš" - takto ho nazval v spomienkovom článku anglický odborný časopis Rythm. Ten titulok možno znie trochu nadsadene, ale myslím si, že Buddy Rich bol skutočne najväčšou postavou bubeníckeho umenia.

 

Svoj talent dostal do vienka od Boha. Jeho rodičia boli hercami vaudevillu, takže malý Buddy sa už od útleho veku motal okolo pódia. Tu sa konala aj jeho prvá verejná bubenícka produkcia, keď mal len tri roky. O rok neskôr už dostal možnosť sa predstaviť na Brodwayi a nemal ani šesť, keď absolvoval turné po Austrálii ako zázračné dieťa-bubeník.

 

Rád sa pýšil tým, že skoro vôbec necvičil, čo vyvracia jeho priateľ, jazzový veterán Joe Morello: "Niet pochýb o tom, že ten chlap bol génius. Ale že by vôbec necvičil? To nie je pravda, s takými schopnosťami sa človek nenarodí. Cvičil, keď mal možnosť. Raz som s ním aj ja dobre zahral, búchajúc na hotelovej posteli..." Buddyho obdivoval aj Gene Krupa, s ktorým tiež udržiaval priateľské vzťahy: "Je to najväčší bubeník, ktorý sa kedy narodil."

 

Svojho času inšpiroval plejádu mladých bubeníkov. Carl Palmer: "Pre mňa ten chlap znamenal všetko. Inšpiroval ma k bubnovaniu a bol dôvodom k tomu, aby som v tom vytrval dodnes." Simon Phillips: "Buddy Rich ma pri mojich začiatkoch najviac ovplyvnil. Stretol som ho len raz osobne, keď koncertoval v Anglicku. Dedikoval mi svoju platňu a bol veľmi milý ku mne. Neskôr som hodiny precvičil pri jeho platniach". Vinnie Colaiuta: "Takýto talent sa len zriedka narodí v histórii ľudstva." Steve Smith: "Buddyho som videl viac ako pätnásťkrát a vždy ma ohúril. Bol veľký muzikant a vždy bol ochotný obetovať sa pre muziku. Bohužiaľ na sklonku svojej kariéry bol často zlý voči svojim mladým, neskúseným muzikantom. To si ale nemohol dovoliť, keď vedľa neho hral Lester Young, Charlie Parker alebo Count Basie."

 

Je pravdou, že Buddy Rich veľmi ťažko toleroval u kolegov nedostatok muzikality a nepripravenosť, a dával to aj patrične najavo. Legendy kolujú o tom, ako viedol svoju kapelu. On to vysvetľoval takto: "Keď na niekoho vykrikujem na pódiu, robím to skôr zo sklamania ako zo zlosti. Poznám jeho možnosti, a nemôžem tolerovať, keď nevydá zo seba všetko. Zdegraduje seba i kapelu."

 

Saxofonista Steve Marcus hral v jeho kapele od roku 1975. "Hral som s ním dvanásť rokov, čo je rekord, nikto iný nevydržal u neho tak dlho. Buddy bol naozaj mimoriadny talent, nie len pre jeho rýchlosť, ale aj pre cit a predstavivosť. Bol viac ako bubeník. Ja som počúval jeho sóla dvanásť rokov a nikdy sa mi nezunovali. Nakoľko si ho vážili jeho bubenícki kolegovia, svedčí aj nasledujúca historka: Keď som nastúpil do Buddyho big bandu, mal som ešte zazmluvnených pár koncertov s predošlou kapelou. Jeden taký sa konal vo Village Vanguard, kde medzi obecenstvom sedel aj môj nový šéf. Keď som to oznámil kapele, náš bubeník úplne zbledol. Ten bubeník sa volal Steve Gadd... Čo sa týka jeho povahy, nie so všetkým, čo sa dialo v kapele, som súhlasil. Počas tých rokov sme často mali priateľské rozhovory a vedel som, že Buddyho jeho detské "hviezdne" roky poriadne poznačili a zdeformovali jeho charakter. Na druhej strane on hral na 110 percent všade, či už na exkluzívnom mieste, alebo v poslednom zapadáku."

O jeho zanietenosti hovorí aj príbeh, podľa ktorého istý koncert odohral so zlomenou rukou v sadre.

 

Buddy pri rozhovoroch s novinármi bol takisto svojský a nikdy neoplýval skromnosťou. Na otázku, či má obľúbených bubeníkov, odpovedal takto: "Roy Haynes a Max Roach sú celkom dobrí. Ale keď všetko dáte dokopy, dôjdete k záveru, že najlepší bubeník na svete som ja..."

Iná otázka smerovala k tomu, či pred hraním robí nejaké prípravy so svojimi končatinami. Jeho odpoveď znela: "Áno. Obyčajne si vyberiem ruky z vrecka."

 

Nakoniec pikoška: Je málo známe, že v jeho kapele bubnoval aj Philly Jo Jones. Stalo sa to vtedy, keď Buddy sa istý čas prezentoval ako sólový spevák a na koncertoch zahral len jedno dlhé sólo na bicích.

 

Na jeho náhrobníku stojí nápis: Bernard "Buddy" Rich 1917-1987. A je tam ešte strohá veta: One of a kind. V mojom preklade je to: Výnimočný.

Psáno pro časopis Muzikus