Bubenícke postrehy XXXV - Ladenie bicích II.

Bubenícke postrehy XXXV - Ladenie bicích II.
Bubenícke postrehy XXXV - Ladenie bicích II.

Na začiatku sedemdesiatych rokov sa začali vyrábať bicie s takzvanými „concert“ tomami, ktoré boli opatrené len hornými blanami. Bolo to včase, keď funky hudba vládla svetom. Robili ich všetky firmy, ešte aj naše preslávené Amaty mali istý čas takéto bubny v ponuke. Neosvedčili sa. Prečo ale?

Je to preto, lebo správny zvuk bubnov sa tvorí medzi hornými (top, batter) a dolnými (bottom, resonant) blanami. S úderom paličky horná blana rozochveje vzduch v korpuse bubna, ktorý sa odráža od rezonančnej blany. Výsledkom je mohutný, plno znejúci zvuk. Z tohto hľadiska je dôležité vzájomné ladenie týchto blán (relative tension). Jestvujú len tri možnosti, ako ich vzájomne zladiť.

 

Keď ich naladíte rovnako, dostanete maximálnu hlasitosť bubna, dlho znejúci, plný a tučný zvuk. Artikulácia prechodov zahratých na takto naladenom bubne je stredne výrazný, odraz paličiek je stredne rýchly.Keď hornú blanu naladíte vyššie ako rezonančnú, dostanete plnší zvuk, s dobrým odrazom paličiek. Artikulácia je výborná, dozvuk (pitch bend) je krátky.Pri nižšom ladení hornej blany je artikulácia konkrétna, zvuk je plný, dozvuk je dlhší ako pri opačnom ladení a koniec dozvuku sa prejavuje zvukovým sklzom. Odraz paličiek je stredne rýchly. Naskytáva sa otázka, ktorá z týchto metód sa používa najčastejšie. Nebohý Louies Bellson rozprával o tom, že v minulosti bubeníci skôr ladili hornú blanu vyššie. Ako je to v súčasnosti?

Urobil som malý prieskum medzi profíkmi, výsledkom čoho bolo resumé, že všetky tri metódy sa bežne používajú.

 

Dennis Chambers ladí na malom bubne a na tom-tomoch hornú blanu vyššie, na veľkom bubne ich ladí rovnako. Takto ladí aj Jack DeJohnette, ale on na malom bubne má rovnako natiahnuté blany. Vinnie Colaiuta, Virgil Donati a Dave Weckl ladia hornú blanu nižšie. Marco Minneman a David Silberia ladia na svojich tom-tomoch horné a dolné blany rovnako.

 

Ďalšia dôležitá otázka smeruje k tomu, na aké intervaly sa majú naladiť jednotlivé bubny sady. Niektorí bubeníci ich ladia na konkrétnu výšku a interval. Taký je napríklad Terry Bozzio, ktorý ich ladí na kvarty. On je ale špeciálny prípad, používa hromadu tomov a k tomu plejádu ladených činelov. Mne sa najviac pozdáva metóda, dostať z každého bubna čo najlepší zvuk, bezohľadne na jeho výšku. Už samotný rozmer bubnov predurčuje vzájomnú odlišnosť jednotlivých nástrojov. Treba nájsť len tú optimálnu polohu ladenia, kde sa nám to ozve. Nájsť túto polohu ale vyžaduje čas a trpezlivosť. A vôbec: keď chceme ovládať perfektné ladenie vlastných bubnov, spočiatku ich musíme ladiť často a cielene. To znamená, že aj keď sa podarí z nich dostať dobrý zvuk, treba mať vôľu ich rozladiť a začať odznova. Univerzálne pravidlo neexistuje, keďže každý bubon má svoje osobitné vlastnosti, ktorú ovplyvňuje aj typ použitej blany.

 

Kroky pri ladení bubnov môžeme v krátkosti zhrnúť takto:

 

Uvoľníme všetky sťahovacie skrutky a dáme ich prstami do polohy, kde začínajú závity zaberať. Potom s ladiacim kľúčom ich rovnomerne naťahujeme v poradí, ako to uvádzame na diagrame. Pritom údermi na blanu pri skrutke kontrolujeme, či je ladenie naozaj rovnaké. Takto naladíme obe blany na rovnaký zvuk (podľa vkusu, skúsenosti atď.). Keď sa tak rozhodneme, takým istým postupom zmeníme ladenie hornej alebo dolnej blany.

To je samozrejme len jedna z rôznych metód, niekto napríklad kontroluje napínavosť blany len s tlakom prstov na ňu.

 

Keď informácie z tohto článku sa vám zdajú byť nedostatočné, môžete si zaobstarať videá Drum Tuning Sound and Design, ktoré nahral Bob Gatzen, alebo inštruktáž s názvom Terry’s Tuning Tips, ktoré sa objavilo vo vydaní firmy Attack, vyrábajúci bubnové blány.

 

Na záver vám opíšem ladiacu metódu, ktorú kedysi zverejnil bubeník John Von Ohlen, spoluhráč Stana Kentona a Woodyho Hermana. On to nazval: ladenie na maximálnu rezonanciu.

 

Dolnú blanu natiahneme stredne silno (medium), potom natiahneme silnejšie hornú blanu, samozrejme rovnako vyladené pri skrutkách. Pri kontrolných úderoch hornej blany, túto postupne púšťame nadol, pri tom pozorujeme, že ako zvuk bubna sa postupne otvára, naberá na dĺžke a plnosti. Keď zvuk prejde do pazvuku, urobíme s kľúčom krok späť a máme ladenie maximálnej rezonancie. Pozor, je to návykové, skúšal som všelijaké iné ladenie, ale stále sa vraciam k tejto metóde.

 

Bubenícka múdrosť

„Hudba je zázračná vec, hudba je liek, skutočný liek. Môžem byť chorý, vo vysokých teplotách, keď si sadnem za bubny na javisku a zahráme prvé tóny, choroba náhle mizne. Adrenalín všetko premôže.“

(Art Blakey)

 

Inštruktáž - Steve Gadd, Master Series

Inštruktáže najväčších majstrov majú svoje čaro. Neočakávajú sa od nich prevratné nové informácie, stačí len prežiť s klasikmi príjemné chvíle, nazrieť do ich komnaty. Takéto očakávanie prevyšuje inštruktáž, ktorá približuje Steveho Gadda a jeho predvázačku (clinic) na škole Manhatan School of Music. Nosnou témou materiálu sú otázky kladené od študentov tejto školy, na ktoré Steve Gadd odpovedá s praktickými ukážkami. Jeho charizma a osobné čaro dodá k tomuto materiálu tú správnu náladu.

Predvádza ako rudimenty aplikovať na celú sadu, vysvetľuje hranie s metronómom, sú tam ukážky s patternami s nepárnymi hodnotami (odd times), ukážky na shuffle rytmy a na sólové hranie. Jeden z vrcholov tejto inštruktáže je metličkové sólo na jazzový štandard Bye Bye Blackbird.

Ako bonus nájdeme tam dvadsaťminútový dokument a duet, v ktorom mu je partnerom perkusionista Giovanni Hidalgo.

Trvanie: 2 hodiny 10 minút

Vydavateľ: Hudson Music

 

Portrét

Brian Blade

 

Keď si vypočujeme jeho hru napríklad s Waynom Shorterom alebo s Kennym Garrettom, vynorí sa nám jazzový bubeník, lenže on nahráva aj viac groove orientovanú hudbu (Joni Mitchel, Norah Jones, Bob Dylan).

 

Brian Blade sa narodil v roku 1970 v Shreveport v štáte Louisiana. Po prvýkrát na seba upozornil v skupinách, v ktorých šéfovali saxofonisti Kenny Garrett a Joshua Redman. Ako kapelník nahral tri albumy so skupinou Brian Blade & The Fellowship Band.

 

Jeho učiteľmi boli paradoxne bubeníci starého New Orleánskeho dixielandovského štýlu Johnny Vidacovich a Herlin Riley. Napriek tomu stal sa z neho bubeník s moderným cítením a s vyhradenou hráčskou filozofiou. On svoje muzikantské krédo označuje s písmenami ABR, čo skrýva vetu: Always be reacting. Znamená to, že bubeník má byť vždy pripravený na reakciu svojich spoluhráčov. „Som presvedčený, že hudba je kolektívny produkt, môj podiel je len časť z celku. Vždy sa snažím naladiť na to, čo vysielajú kolegovia na javisku, a snažím sa na tieto podnety reagovať. Mňa nikdy neuvidíte robiť predvázačku s vopred nahratými podkladmi. Ja potrebujem mať spoluhráčov okolo seba, aby som sa vedel prejaviť.“

 

Blade zbožňuje rajdovú činelu, je to svojim spôsobom jeho vizitka. Má rád temné zvuky veľkých činelov, do konca používa aj starú „dvadsaťštvorku“ zo šesťdesiatych rokov. „Myslím si, že groove vychádza z rajdky. Stačí si vypočuť niekoľko taktov a už rozpoznáme, či to hrá Papa Jo Jones, Tony Williams či Elvin Jones. Sem tam sa stane, že s mojím kontrabasistom z Fellowship Chrisom Thomasom si zahrám len na rájdke. Hráme podklady dokola a pritom ja používam len tú činelu.“

 

Brian Blade je vyhľadávaný bubeník, ale aj pre neho bolo cťou zúčastniť sa ázijského turné zo skupinou Five Peace Band. Prečo by aj nie, keď členmi tejto kapely sú také známe mená ako Chick Corea a John McLaughlin a Kenny Garrett.

 

V apríli tohto roka vyšiel jeho nový album s názvom Mama Rosa. Tu ukazuje svoju novú tvár, predstavuje sa ako spevák, gitarista a skladateľ. Album obsahuje 13 pesničiek, tematicky z jeho rodinného života, z jeho lások, cestovania a pocitov.

 

Brian Blade hrá na bubnoch menej známej japonskej firmy Canoplus. Táto firma sa usiluje o vintage zvuk a vizáž a jeho najznámejším podporovateľom v USA je práve Brian Blade.

 

Bicie: Canopus Custom

1 5,5-14” Snare (používa aj 6.5“ vintage snare)

2 8 x 12” Tom

3 14 x 14” Floor Tom

4 14 x 18” Bass Drum

 

Činely: Zildjian

A 15” hi-hats (60. roky)

B 20” K Constantinopla light ride

C 24” A (60. roky)

D 22” K Constantinopla light ride (s dvomi nitmi)

 

Paličky: Vic Firth Bolero model

Metličky: Regal tip

 

Groovie placc

Uvádzame groove zo skladby 50 Ways to Leave Your Lover od Paula Simona. Steve Gadd tento hit „nabubnoval“ v roku 1975.

Psáno pro časopis Muzikus