Poltucet klonov ES 335

Gibson ES 335
Gibson ES 335

Päťdesiate roky minulého storočia boli desaťročím klasických elektrických gitár. Medzi modelmi, ktoré sa zrodili v tejto ére a v nezmenenej podobe prežili dodnes, je i zakladateľka trendu thinline medzi gitarami, Gibson ES 335, známa tiež ako The Dot. Písal sa rok 1958 a heslo doby znelo "Thin is in". Okrem známych modeliek drastické zoštíhlenie podstúpili i korpulentné jazzové dámy z dielní Gibson. Keď na východe mičurinci podnikali prvé krôčiky v genetickej modifikácii plodín, na západe sa McCartyho družine podarilo skrížiť zdanlivo nezlúčiteľné - solidbody a hollowbody.

zvukové ukázky najdete na konci článku

 

Myšlienka vložiť do tela gitary centrálny blok, pomocou ktorého sa mali v jednom nástroji stretnúť dobré vlastnosti gitár s plným i s dutým telom, napadla Teda McCartyho. Tento šéf exekutívy firmy Gibson z jej zlatého obdobia 1950-1966 uviedol do života aj výstredné modely Flying V a Explorer, ale The Dot zostala jeho najvýraznejším podpisom v dejinách. Preslávili ju hráči ako Eric Clapton, Rick Derringer, Alvin Lee, (ES 335) Chuck Berry a B. B. King (ES 345, ES 350 resp. ES 355), neskôr jej pozíciu upevňovali napríklad Lee Ritenour, Larry Carlton, John Scofield, Andy Summers a pracujú na tom mnohí ďalší.

Prečo je tento model stále tak obľúbený? Okrem toho, že dobre vyzerá a stal sa legendou, iste aj pre to ako hrá! Niekedy viac, inokedy menej počuteľné "plunknutie" (gibsonovská verzia fenderovského twangu) na začiatku tónu, farba a tvárnosť, či drevený charakter, to je len pár atribútov, nad ktorými neraz prevažuje jednoducho dobrý pocit z hry. Vplyv semiakustického tela na tvorbu elektrického tónu spočíva v jemných detailoch, ktoré sú markantnejšie skôr pri návrate späť na elektrickú gitaru s plným telom. Odrazu sa zdá, akoby solidbody nástroju chýbala dynamika, jeho tón stratil objem a nádych reakcie korpusu. Vlastniť takýto nástroj v originálnom prevedení je stále luxus. I preto viaceré firmy ponúkajú vlastné variácie na danú tému. Pre potreby porovnávacieho testu sa podarilo sústrediť šesť klonov ES 335. Všetky testované gitary mali spoločné vlastnosti ako centrálny blok, do ktorého bola ukotvená kobylka a ukončujúci struník (tail piece), lepený krk s hlavou 3+3, palisandrový hmatník s menzúrou cca 63 cm, široký ale pomerne tenký korpus s dvomi výrezmi a symetrickými komorami v krídlach a párom otvorov tvaru f. Zhodná bola aj elektronika a variovalo iba umiestnenie jacku, ktorý sa v dvoch prípadoch presunul z prednej dosky na spodný lub.

Poradie v teste určila abecedná postupnosť.

Cort Source
Cort Source

Cort Source

Dizajn: Na pohľad elegantný nástroj, ktorý sa celkovo dosť blížil k svojmu vzoru. Čerešňovo červené telo s krémovým bindingom a čiernymi plastovými súčiastkami zodpovedali zavedenému štýlu. Odlišnosti ako tvar pickguardu alebo hlavy pôsobili výrazným kórejským tvaroslovím. Absencia tradičného bindingu na hmatníku neprekážala. Tvarom tela sa Cort radil skôr k nástrojom formovaným do dĺžky. Pohľad zboku prezradil výrazné odchýlenie krku od roviny tela, čo je pre pohodlie hry prínosom. Zadná doska sa vyznačovala výrazným vypúlením.

Spracovanie: Výkonnosť gitary trpela množstvom rôznych nedotiahnutých detailov, väčšinou však šlo o zanedbateľné nedostatky, ktoré sa dali doriešiť aj v domácich podmienkach. Všetko podstatné bolo spracované dobre. Problematické bolo napríklad výškové nastavenie snímačov, ktoré vypadávali z krátkych skrutiek do vnútra gitary. Zvukovo sa prejavoval dominantnejšie krkový snímač, jeho témber bol sám o sebe pekný, ale v kombinácii s kobylkovým snímačom pôsobil tak trochu utláčateľsky. (Snímače Mightymite boli, podľa tvrdenia výrobcu, vyrobené tak, aby zodpovedali zvuku vintage humbuckerov z 50. rokov.) Výrobca uvádza, že horná doska tejto gitary je zo smrekového dreva, čo by bolo dosť nezvyčajné riešenie u gitár tohto typu. Na základe vizuálnej kontroly profilu rezu v mieste f-otvoru sa zdalo, že ide o klasickú 5vrstvovú preglejku, no podľa sluchu by sa dalo na tvrdenie výrobcu naletieť bez problému.

Zvuk nasucho: Dobre rezonujúca gitara s citeľným prenosom vibrácií a vďačnou odozvou aj v hornej časti zvukového spektra. Akustický zvuk bol čistý, bez brutálnych "škatuľoidných" stredov, jeho frekvenčné spektrum bolo celkovo vyrovnané a vďaka rozšíreniu odozvy nahor aj pekne dýchal.

Elektrický zvuk: Najväčším tromfom tohto nástroja bol jeho ušľachtilý tón. Ten je dielom kombinácie citlivého materiálu a nepresilených, zato dostatočne hlasných, snímačov. Nábeh tónu poskytoval množstvo detailov a zreteľnú informáciu o tom, čo sa deje v dreve nástroja. Predný humbucker bol zdrojom až prekvapivého objemu tónu, pričom sa ale nestrácala ani jeho konkrétnosť na basových strunách. Tón sa vyznačoval charakteristickým "plunknutím" na začiatku a priezračným prenosom vibrácie kovu a dreva a s priebehom doznievania vlastným gitarám s klenutou doskou. Na rozdiel od Squier, kde sa detailnejšie zvuky a dynamika strácajú ako daň za hutnosť, živý tón Corta bol vo všetkých polohách otvorený, ale vzájomne vzdialenejšie okrajové pásma boli niekedy aj na úkor hutnosti.

Hrateľnosť: Gitara pôsobila veľmi poddajným dojmom. Hralo sa na ňu príjemne a ľahko. Keďže okrem fyzického kontaktu sa na hrateľnosti podieľa tiež vplyv gitary na psychiku hráča, treba uviesť aj istú nevyspytateľnosť správania dynamiky v okrajových pásmach. Na výškach aj na basoch v určitých polohách dochádzalo k nečakaným amplitúdam. Táto nevyváženosť vnáša do pocitu z hry podvedomý nepokoj, ktorého výsledný efekt nebol inšpiratívny, ale skôr otravný. Gitara sa v tomto smere prejavovala ako dosť náladová a svoje nedostatky ne/dávala najavo v závislosti od počasia. Dalo by sa z toho usúdiť, že občasný nežiaduci efekt väzí skôr v dreve než v snímačoch.

Zhodnotenie: Pri neskreslenom zvuku sa tento nástroj najviac približoval lubovým el. gitarám bez centrálneho bloku. Cort Source poskytuje veľmi široké frekvenčné, ale aj výrazové spektrum. Je to univerzálna gitara použiteľná "od - do". Zavďačí sa rezonanciou, ale na jej dynamické vrtochy si treba zvyknúť a naučiť sa ich krotiť. Počas testu bola jedným z kandidátov na víťaza.

 

Plus:

čistý zvuk

 

rezonancia

 

hrateľnosť

 

široký frekvenčný rozsah

 

Mínus:

dynamická nevyspytateľnosť

 

tichší kobylkový snímač

Epiphone Dot
Epiphone Dot

Epiphone Dot

Dizajn: Naturálna povrchová úprava pôsobila až puristicky čistým dojmom. Zreteľný bol ohľad výrobcu na výber čo najčistejšieho materiálu vrchnej vrstvy preglejky. Sympatický koncept, kde nefunkčné ornamenty nahrádza precíznosť spracovania. Použitý hardvér nebol zdrojom žiadnych problémov súvisiacich so zvukom či funkčnosťou. Odklon krku od roviny tela bol menej výrazný ako u gitár Cort a Squier. To sa prejavilo aj na výške nastavenia kobylky, ktorej nosné skrutky boli takmer kompletne ponorené v tele nástroja a tým pádom aj na živom sustaine otvorených strún.

Spracovanie: Na prvý i druhý pohľad pôsobil tento nástroj solídne, ale fyzický kontakt budil už trochu rozporuplnejšie pocity. Pokiaľ presne vychytané rozmery korpusu pôsobia pri dotyku s telom, respektíve pravou nohou a ramenom hráča, veľmi pozitívne, k jeho rukám sa Dot správa menej priateľsky. Hladina pražcov na hmatníku je síce rovná, ale ich povrch ani okraje nie sú vyhladené, resp. zabrúsené. Dlaň pravej ruky zase naráža na ostrú hranu vrchného kameňa kobylky. Pohyb strún po pražcoch, napríklad pri vibrovaní, je sťažený neopracovaným povrchom. Tento problém sa časom vyrieši sám, ale ostré okraje pražcov vnútorná hrana ľavej ruky neobrúsi, skôr naopak. Preto, ak niekomu táto gitara vyhovuje, netreba váhať s návštevou odborníka, pre ktorého predstavujú podobné problémy iba rutinnú záležitosť.

Zvuk nasucho: Pri hre barových akordov si už nevyleštené pražce a pravdepodobne aj použitý materiál a nastavenie krku ponechali z potencionálneho dozvuku niečo aj pre seba. Charakterom zvuku evokoval Dot viac kríženca elektrickej gitary s plným telom a akustickej gitary s rovnou (nie klenutou) rezonančnou doskou. Vrchná časť kmitočtového spektra bola pomerne uzatvorená a menej iskrivá ako Cort alebo Fokus, naopak basy boli prirodzene pevné a konkrétne. Nevyskytovali sa tu žiadne nežiaduce rezonancie.

Elektrický zvuk: Čistý zvuk nových alnikových humbuckerov "Designed by Gibson" bol guľatý, orientovaný na stredy a evokoval jazzový zvuk á la Wes Montgomery. Množstvo informácií prenášaných predným snímačom sa nedalo porovnať s Cortom, ale zvuku nemožno uprieť ani charakter, reprezentujúci istý štandard. Jedným z mála nedostatkov bolo o trochu hlasnejšie preznievanie struny H. Pri skreslenom zvuku nástroj jednoznačne uprednostňoval lampové aparáty. Pri výskyte mosfetov v koncovom stupni sa prejavila rozstrapkanosť na výškach. To sa však dalo konštatovať až pri priamom porovnaní s príbuzným Fokusom, ktorého ani skúšobný výlet mimo elektrónkové teritórium nevyviedol z konceptu. Celkovo chýbalo elektrickému zvuku Epiphonu viac šťavy a pozitívnej zainteresovanosti do hry. Svoju funkciu odovzdania informácie o výške a dĺžke tónu však plní bezchybne.

Hrateľnosť: Po odstránení drobných nedostatkov uvedených v odseku "Spracovanie" budú prinášať potešenie z hry hlavne pohodlný dohmat a proporcie korpusu. Problémom zostáva mierne prepadajúca hlava.

Zhodnotenie: Táto gitara je vo viacerých ohľadoch porov- nateľná s testovaným Fokusom. Nedá sa celkom jednoznačne potvrdiť, ktorý z modelov je univerzálne lepší. V hudobných parametroch viedol skôr Fokus, no argumentom Epiphonu bol celkovo solídnejší dojem. Epiphon Dot možno odporučiť jazzovým a bluesovým hráčom, ktorých preferenciou je hutný, guľatý tón melodickej linky, skôr jasne definovaný a uzatvorený, než detailný a dýchajúci. Klasickí rockeri by si možnosti tejto gitary mali pred kúpou overiť na vlastnom aparáte.

 

Plus:

spracovanie a vzhľad

 

použité súčiastky

 

jazzový tón predného snímača

 

Mínus:

neleštené pražce s ostrými okrajmi

 

prevažujúca hlava

 

sterilita

Fokus WH-100
Fokus WH-100

Fokus WH-100

Dizajn: Z odlišností na Fokuse zaujal zadný snímač posunutý bližšie k stredu a mahagónový centrálny blok (štandardný materiál je skôr javor). Odklon hmatníka od roviny korpusu bol aj tu miernejší než u gitár Squier a Cort, takisto korpus bol o niečo kratší a tenší. Tvar "brucha" tejto gitary sa rozširuje skôr do strán, kolmo na os symetrie.

Spracovanie: Testovaná gitara zápasila s čistotou tónu, na čom sa asi najviac podpísala uponáhľanosť aziatskych robotníkov pracujúcich na výkon. Dôsledkom boli nežiaduce rezonancie rozličného pôvodu. Kvôli popletenej snahe výrobcu správať sa ekonomicky (slabá výstupná kontrola, nedotiahnuté detaily, lacné súčiastky) gitara vyhotovením podlieza kvalitatívnu úroveň, na ktorú by mohla ašpirovať po zvukovej stránke. Škoda, pretože...

Zvuk nasucho: ... samotný krk s kvalitnými strunami patril k akusticky najlepšie hrajúcim v teste. Až na chybne osadený, prečnievajúci piaty pražec sa dá v tomto prípade hovoriť o veľmi muzikálnom správaní sa strún na hmatníku. To sa týka intonácie, príjemného dohmatu, ale hlavne vyváženej odozvy jednotlivých strún. Zvuk celej gitary nasucho bol chvejivý a iskrivý. Charakterom pripomína, podobne ako Epiphone, skôr solidbody elektrickú gitaru kríženú so štandardnou akustickou, ale oproti Dotu má jasnejšie výšky a zároveň rovnako pevné basy.

Elektrický zvuk: Vzhľadom k celej testovanej skupine zapôsobil hlavne skreslený zvuk Fokusu. Jeho presvedčivým argumentom neboli sila a dravosť, ale výrazovo umiernené a konzervatívne vyvážené stredy, ako aj schopnosť komunikácie a porozumenia s rôznymi zosilňovačmi. Nevyskytli sa žiadne žraločie zuby, ale ani chlpatosť či rozstrapkané okraje na výškach. Frekvenčné spektrum el. tónu gitary je pomerne úzke, ale hutné a vyrovnané, čo sa pri priamom porovnaní s Cortom prejavovalo niekedy ako výhoda. Cort Source mal síce najušľachtilejší čistý zvuk, ale za cenu výrazných dynamických zmien (mohutný nábeh a pokles pri doznievaní). Fokus si svoj tón dokázal podržať dlhšie v relatívne nezmenenom stave, takže pôsobil pevnejším dojmom. V obidvoch prípadoch je zdrojom rozdielnych zvukových vlastností hlavne drevo a konštrukcia nástroja. Nevýrazný tón existujúceho setu pri použití čistého zvuku až príliš krotil možnosti, ktoré gitare ponúkala dobre zladená kombinácia dreva. Výmena predného snímača by iste dokázala oživiť možnosti čistého zvuku nástroja. Semiakustický efekt sa na výslednom elektrickom tóne podpisuje iba minimálne.

Hrateľnosť: I v tomto ohľade zapôsobil krk, príjemne tvarovaný s tenkým prierezom. Ladiace mechanizmy síce neboli top triedy, ale dobrý pocit z hry zvyšoval tiež ich plynulý priebeh. Na druhej strane, hlava opäť trochu prepadala, zrejme v dôsledku o niečo kratšieho korpusu.

Zhodnotenie: Testovaný model možno zaradiť medzi zvukovo kvalitnejšie gitary, i keď vyžaduje od hráča ešte ochotu podieľať sa na odstránení nedostatkov. Niektoré z nich zvládne budúci majiteľ aj bez praxe staviteľa nástrojov (vysypanie pilín a kúskov dreva z vnútra korpusu, dotiahnutie rezonujúcich súčiastok atď.), iné by mal zveriť radšej skúsenému odborníkovi (výmena/vyrovnanie hladiny pražcov). Akustická kvalita gitary je neodškriepiteľná, ale schopnosť elektrického zvuku inšpirovať sa pohybuje v rámci určitých mantinelov. Chýba jej "multižánrovosť" a univerzálnosť použitia, akou disponuje Squier Starfire. Pokiaľ ale hráč vie, čo chce, Fokus mu to umožní dosiahnuť.

 

Plus:

skreslený zvuk

 

vyvážený tón všetkých strún

 

použité drevo a sustain

 

dobré ladenie po celom hmatníku

 

Mínus:

pražce

 

rezonancie hardvéru

 

prepadajúci hmatník

 

nevýrazný čistý zvuk (snímače)

Squier Starfire
Squier Starfire

Dizajn: Tvarová forma tejto gitary nevychádza z modelu Gibson ES 335, ale z histórie značky Guild, kde má séria modelov Starfire svoje miesto už od polovice šesťdesiatych rokov. Rozdiel v dizajne spočíva v doširoka otvorených výrezoch a o niečo širšom, hruškovitom tvare korpusu. Podobne ako Cort, i Squier sa vyznačoval výrazným odklonom krku od roviny tela.

 

Spracovanie: S výberom kresby na vrchnej vrstve preglejky si výrobca nerobil starosti. Slabinami boli naviac aj nečistoty a detaily povrchovej úpravy, ktoré napohľad radili gitaru do nižšej cenovej kategórie. Umiestnenie potenciometrov na testovanom kuse naznačovalo uvoľnený prístup muža s vŕtačkou. Pri porovnaní s ostatnými parametrami sa však jedná iba o pripomienky kozmetického významu. Remeselná aj funkčná zložka bola zvládnutá dobre. Priebeh letokruhov na krku indikoval výber materiálu s ohľadom na jeho schopnosť prenosu vibrácií.

 

Zvuk nasucho: Z testovanej skupiny sa Squier presadil ako akusticky najhlasnejší nástroj. Zvuk 4 mm hrubej preglejky bol síce prifarbený - znel viac ako z krabice než z korpusu hudobného nástroja - no napriek pomerne brutálnemu charakteru mal v konečnom dôsledku jeho podiel na elektrickom tóne pozitívny význam. Hoci stroboskopická ladička Peterson potvrdila, že ladenie po hmatníku je v norme, basové struny A a E sa aj po výmene správali vo vyšších polohách trochu podozrivo. Chýbala im konkrétnosť, akou disponovali Focus a Epiphone.

 

Elektrický zvuk: Snímače Duncan Designed dokázali efektívne až vzrušujúco zasýtiť útroby všetkých zosilňovačov použitých pri teste. Neznamená to, že by ostatné nástroje nehrali zaujímavo, ale vždy pri priamom porovnaní pôsobila odozva Squier Starfire živším dojmom a prenesené spektrum bolo väčšinou otvorenejšie. Elektrický ani akustický tón gitary určite nemali rovnú, či neutrálnu charakteristiku. Extrémy snímačov a korpusu však pôsobili vzájomne vyvažujúco. Predný snímač výrazne preferoval vyššie spektrum a posilnený zadný snímač ožíval najmä na stredoch. "Tuning" snímačov, vo vzájomnej spolupráci i s korpusom, pôsobil zmysluplne. Trojpolohový prepínač umožňoval variovať farbu tónu bez toho, aby hráč musel zásadne meniť štýl hry. Odozva korpusu snímačom dodávala potrebnú hutnosť, dynamiku a zaujímavý akustický akcent. Pri skreslenom zvuku sa dal docieliť masívny a pekný tón, pri ktorom hráč môže účelne využívať prirodzenú (kontrolovateľnú) náchylnosť nástroja k spätnej väzbe. Využiť sa dali aj obidve tónové clony, čo ani zďaleka nebýva pravidlom. Podiel dutín na tvorbe elektrického zvuku bol zvlášť výrazný na čistých a poloskreslených zvukoch predného snímača a medzipolohy. Gitara mala sýty a plný zvuk, ktorý si držal svoj objem a frekvenčné spektrum aj pri doznievaní. O niečo menej výrazná, zato však dostatočne jasná, dynamika sa tu javila ako výhoda. Tón sa neprepadal, nedochádzalo k jeho pohlteniu materiálom. Nástroj akoby mal svoj vlastný naturálny kompresor. Pri porovnaní s gitarou Cort znel Squier o niečo pevnejšie, nie však natoľko ušľachtilo, čisto a detailne. Semiakustický nábeh tónu sa najkrajšie prejavoval na tenkých strunách E, H, G, ale basovým strunám E, A už chýbala vitalita Corta.

 

Hrateľnosť: Výborne vyhotovený hmatník s pomerne malými pražcami bol zdrojom potešenia z hry a jednoznačne radil Squier medzi plnohodnotné nástroje. Tvar výrezov umožňoval pohodlný prístup do najvyšších polôh. Vzhľadom k objemu korpusu sa po stojačky na gitaru hralo pohodlnejšie pri skrátenom remeni, v polohe takmer až pod krkom hráča. V sede jej korpus slúžil ako dostatočná opora pre udržanie ruky v predpisovej pozícii pre jazzovú hru trsátkom.

 

Zhodnotenie: Starfire nemožno považovať za cielený klon ES 335 po vzhľadovej ani po zvukovej stránke. Má svoje špecifiká a decentné nedostatky, ale pri sčítaní všetkých plusov a mínusov mu nakoniec jeho víťazstvo v teste pripadlo logicky a oprávnene. Využitie tejto gitary je veľmi univerzálne a práca s ňou prináša inšpiráciu. Vyznačuje sa veľkou tónovou variabilitou a moderným zvukom obohateným o vintage akcent.

 

Plus:

skreslený aj čistý zvuk

 

hmatník

 

výrazný semiakustický charakter

 

univerzálnosť a inšpirujúci vplyv

 

Mínus:

nečistoty povrchovej úpravy

 

cena

Ibanez Artcore AS73
Ibanez Artcore AS73

Ibanez Artcore AS73 (vítěz kvalita/cena)

 

Dizajn: Ďalšia gitara, ktorá síce bola postavená na podobnom princípe ako ES 335, ale vyvíjala sa vlastnou cestou. Od uvedeného archetypu sa odlišuje zvukom, dizajnom a čiastočne aj konštrukciou. Spoj mahagónového krku s telom bol oproti ostatným testovaným nástrojom posunutý o dve políčka ďalej od kobylky, teda pod 17. pražec. Ako jediná z testovanej skupiny nemala gitara od výrobcu nainštalovaný pickguard. Struny však mali od klenutého korpusu dostatočný odstup na to, aby nedochádzalo ku kontaktu trsátka s jeho povrchovou úpravou. Tvarom hlavy sa gitara hlásila k svojej materskej firme.

Spracovanie: Jedným slovom, príkladné. Čisté detaily, kvalitný a bezproblémový hardvér.

Zvuk nasucho: Hoci na prvý pohľad pôsobila táto prepracovaná gitara, že na jej výrobu boli použité drevené materiály rovnako kvalitné ako je jej vzhľad, tie si zrejme firma ponechala pre cenovo drahšie modely tohto typu. (Vrchol radu predstavuje Scofieldov obľúbený model AS 200.). AS73 narážala po stránke akustickej kvality/ušľachtilosti tónu na viacero obmedzení. Pri hre nasucho pôsobila dojmom, akoby sa v nej prirodzené vibrácie tónu utápali skôr, než je prirodzené. Možno by v tomto smere pomohlo pozorné nastavenie krku nástroja - tiahla, akcie a hrúbky použitých strún - ale pri porovnaní s prirodzenou autoritou gitary Squier Starfire vypláva na povrch menšia univerzálnosť využitia Artcore.

 

Elektrický zvuk: Ibanez neprejavil takú jemnosť a detailnosť tónu, akými hýril Cort. Tón AS73 bol sústredený viac do stredov a jeho charakter bol drsnejší a pieskový. Zvuk predného snímača bol pomerne suchý, s menším zastúpením spodných pásiem. Zadný snímač bol vyladený hlavne pre skreslený zvuk. Vyváženie medzi snímačmi bolo v poriadku.

Hrateľnosť: V tomto ohľade obstála gitara bez pripomienok, až na občasné zadrhávanie strún na nultom pražci. Hmatník pôsobil o chlp mohutnejším dojmom, ale bez vážnejšieho vplyvu na pohodlie hry.

 

Zhodnotenie: Ibanez Artcore je gitara priemerne senzitívna na podnety, čo platí zvlášť pri čistom tóne. Pokiaľ si ale hráč vystačí s rytmickým doprovodom v štýle funky a melodickými linkami hranými pomocou výrazne skresleného zvuku, potom môže získať v tomto účelovo zameranom nástroji veľmi štýlového a vizuálne príťažlivého spojenca. Jeho vlastnosti ocenia hráči modernejších žánrov na báze jazzu, jazz-rocku, funky a fusion.

 

Plus:

vzhľad a kvalita prevedenia

 

použité súčiastky

 

cena/kvalita

 

Mínus:

kratší sustain

 

menšia žánrová univerzálnosť

 

preskakovanie strún na 0. pražci

Stagg SA350-TS
Stagg SA350-TS

Dizajn: Gitara dorazila na test v štýlovom tvrdom kufri (Stagg ABS2-TS). Keď po otvorení z čierneho vnútrajšku zasvietila "tigrovaná" vrchná doska, prvý dojem z nej bol veľmi pôsobivý. Taktiež pohľad do vnútra vypovedal o použití pomerne exotických materiálov, čo sa však odrazilo aj na jej váhe. Gitara pôsobí vizuálne, i pri kontakte s telom hráča, akoby jej menzúra bola o niečo kratšia, ale nie je! Pomerne dlhšie a mohutnejšie telo poskytuje dobrú stabilitu pri hre v sede a pozitívnou črtou je, že ani postojačky krk gitary neprepadá.

Spracovanie: Tejto na pohľad sympatickej gitare akoby chýbala spätná väzba medzi výrobcom a hráčom. Vcelku precíznym vyhotovením SA350-TS v mnohých detailoch predbehla Fokus aj Cort. Akustickými vlastnosťami ani hrateľnosťou sa im však nevyrovnala.

Zvuk nasucho: Farba akustického zvuku bola na štandardne akceptovateľnej úrovni. Drobné výhrady by sa dali adresovať k prepadom v určitých polohách ("vlk" by bol v tomto prípade príliš silný pojem), ako aj k trochu kratšiemu prirodzenému dozvuku a sklonom k pohltivosti. Na druhej strane bol Stagg bohatší na harmonické než napríklad Epiphone, čo sa prejavilo v hutnej odozve flažoletov.

Elektrický zvuk: V pomere k testovanej skupine mal Stagg temnejší zvuk. Absencia vyššieho spektra by zrejme nebola na prekážku jazzovým hráčom, ktorým vyhovuje teplejší charakter tónu. Pri čistom zvuku formovalo jeho priebeh úvodné "plunknutie", ktoré sa množstvom informácií síce nedalo porovnať s Cortom, ale semiakustické telo sa tu podpísalo výraznejšie než u gitár Epiphone, Fokus a Ibanez. Čistý zvuk Staggu mal prirodzene drevený, umelo neprikrášľovaný charakter. Na tomto fakte sa zrejme podpísal aj najväčší objem korpusu z testovanej skupiny.

Hrateľnosť: Hrúbka tela však spôsobuje tiež o poznanie horší prístup do vyšších polôh. Pohodlne sa dala dosiahnuť maximálne 20. poloha, teda tón c. To, že tvorcovia nástroja nerátali s hrou vo vyšších polohách, naznačuje aj absencia orientačných značiek na hmatníku od 17. polohy smerom nahor. Krk pôsobil nadmieru objemným dojmom. Príčinou bol jednak mohutný prierez krku v tvare širokého C a tiež vysoké pražce, ktoré ani nepripúšťali struny k povrchu hmatníka. Niektorým bluesmanom vyhovujú práve takéto parametre, a to aj za cenu, že kvôli intonácii musia používať o niečo hrubšie struny. Pocit z hry ovplyvňuje aj vysoký nultý pražec. Hĺbku prierezov v ňom je možné jednoducho upraviť a doladiť (s ohľadom na pohodlie a funkčnosť hry), prípadne ponechať, pokiaľ majiteľ praktizuje techniku slide.

Zhodnotenie: Gitara je slušne zvládnutá po remeselnej stránke, škoda však že spracovanie je orientované viac na jej vzhľad než na hrateľnosť a na zvuk. Napriek istým špecifikám, netreba ju pri procese výberu semiakustickej gitary obísť. Svoje uplatnenie môže nájsť ako univerzálny "beglajtový" nástroj, prípadne v rukách konzervatívnejšie založených bluesmanov a jazzmanov. Potenciál jej úžitkovej hodnoty môže zvýšiť zvyk a osobný prístup budúceho majiteľa.

 

Plus:

vzhľad

 

použité materiály

 

stabilita nástroja

 

cena

 

Mínus:

hrateľnosť

 

sťažený prístup do vysokých polôh

 

menšia žánrová univerzálnosť

 

Záverečné zhrnutie

Poznatky by sa dali zhrnúť skôr do šalamúnskeho konštatovania, že každá z testovaných gitár je iná a v niečom lepšia než ostatné. Každá po určitom čase prejavila svoj charakter a žiadna už od začiatku neskrývala svoje drobné nedostatky. Všetky gitary mali trochu iný tvar tela a líšili sa aj v použitých materiáloch, o herných vlastnostiach a zvuku ani nehovoriac. Po krátkom zžití sa dal ich zvuk spoľahlivo identifikovať aj naslepo. K originálnej predlohe sa najviac približoval Cort, ale vďaka súčtu parametrov podieľajúcich sa na zvuku a univerzálnej použiteľnosti nakoniec zvíťazil Squier. Táto gitara s dedičným podtitulom Starfire poskytuje jednoduchú a pomerne bezpracnú cestu k peknému tónu. Cort dosahuje v určitých parametroch jednoznačne vyššie méty, čo sa však ukázalo aj ako dvojsečná zbraň (citlivosť ale zároveň čiastočná nevyrovnanosť). Sľubne pôsobil aj Fokus, v tomto prípade však mala kvalitná skladba dreva problém s remeselným dohotovením a osadením hardvérom. Obrátené garde platilo v prípade remeselne dotiahnutých, no materiálovo podcenených gitár Ibanez a Epiphone. Z pohľadu žánrovej orientácie, rockovejšiu polohu a modernejší prístup reprezentovali Squier a Ibanez. Epiphone bol na polceste medzi tradíciou a súčasnosťou a ku klasike inklinovali Cort, Epiphone a Stagg.

Nástroje boli na pozorovaní asi tri týždne a pri ich teste bola použitá hybridná racková zostava Rocktron a elektrónkové kombo Laney. Najbližší porovnávací test by sa mal týkať jazzových elektrických gitár. Už sa na ne teším.

 

(MCh)

Poltucet klonov ES 335 - Technické špecifikácie
Poltucet klonov ES 335 - Technické špecifikácie
Poltucet klonov ES 335 - hodnotiaca tabulka
Poltucet klonov ES 335 - hodnotiaca tabulka

Zdá sa vám toto hodnotenie subjektívne?

Na to, aby bolo možné konfrontovať text so skutočnosťou, slúžia zvukové ukážky všetkých testovaných nástrojov, sú k dispozícii na konci clanku, a aby mal porovnávací test aj pevný bod v podobe referenčného nástroja, je šesť súťažných ukážok doplnených o jednu nesúťažnú, ktorej zdrojom bol originálny Gibson ES 335. Ukážky nahral jej majiteľ, jazzový gitarista Vlado Minda (Take One), ktorý svoje pocity z letmého kontaktu s jednotlivými klonmi komentoval nasledovne:

Cort Source: Ľahko sa na ňu hrá, pekne rezonuje aj bez elektriky, hmatník mi ale celkom nevyhovuje. Gibson síce rezonuje ešte o niečo lepšie, no nevidím v tom veľký rozdiel. Vyzerá krásne, rozmýšľal by som asi nad jej kúpou, ale na skutočné spoznanie by bolo treba viac času.

Epiphone Dot: Drevo je na môj vkus málo rezonujúce. Hmatník má nábeh do lopatového pocitu. Pocit z hrania nie je až taký pohodlný, aký by mohol byť. Celkovo je to typická 335, ale za málo peňazí. V porovnaní s Gibsonom táto gitara produkuje iba zvuk, neprichádza s ním farba.

Fokus WH-100: Trošku horšie snímače, hmatník je príjemný a drevo rezonuje pekne. Gibson má zvuk o niečo zamatovejší, ale ani táto gitara nie je zlá. Určite je hodná svojej ceny.

Ibanez Artcore AS73: Tento model sa mi páči. Je pekne spracovaný, ale hmatník mi nejde do ruky. Artcore síce nemá rezonanciu ako Cort, ale ten jej svojský, typicky "ibanezovský" pololubový zvuk sa mi páči. Hodnotím kladne.

Squier Starfire: Celkom príjemný hmatník. Vyzdvihol by som pražce, menej mi už vyhovuje plochejší rádius. Snímače sú ostrejšie, boli by vhodné aj na bigbítový zvuk. Na prvý pohľad je to celkom pekný dizajn, ale pri bližšom skúmaní sa zdá, že ide skôr o lacnejšiu gitaru.

Stagg SA350-TS: Táto gitara pôsobí sympaticky, no nehrá sa mi na ňu veľmi dobre. Má lopatový hmatník, nedostupné vyššie polohy a výška nultého pražca môže spôsobovať aj problémy s ladením. Sunburst a predná doska ale vyzerajú veľmi pekne.

 

zvukové ukázky

klon ukázka1 ukázka2 kytara
A 003551_A1.mp3 003551_A2.mp3 Fokus WH-100
B 003551_B1.mp3 003551_B2.mp3 Ibanez Artcore AS73
C 003551_C1.mp3 003551_C2.mp3 Cort Source
D 003551_D1.mp3 003551_D2.mp3 Gibson ES 335
E 003551_E1.mp3 003551_E2.mp3 Epiphone Dot
F 003551_F1.mp3 003551_F2.mp3 Squier Starfire
G 003551_G1.mp3 003551_G2.mp3 Stagg SA350-TS
Psáno pro časopis Muzikus